9.etapa TdP 2011 -  Sádočné - Hrubá Kačka

 

 

 

Autor: Mino ,5.6.2011

 

 

 

Týždeň ubehol ako voda a je za nami ďalšia etapa Tour de Považie, ktorú si v tomto reporte priblížime. Na úvod treba pripomenúť, že sa nejednalo o bežeckú etapu ako sme boli zvyknutí z doterajšieho priebehu, ale o časovku do vrchu na horských bicykloch. No neviem, či si zaslúži striktné pomenovanie časovka, nakoľko sa štartovalo hromadne a nerozhodoval čas, ale umiestnenie v cieli.

Počasie je v poslednej dobe značne nestabilné a teda dosť nevyhovujúce pre účastníkov Tour, ktorí pracujú v klasickej dennej smene. Cez deň totiž úpek ako hovädo a podvečer, keď sa človek teší na tréning príde búrka. S podobným scenárom sme rátali aj v sobotu, no keďže bol štart o 10:00 ráno, tak sme si s tým vôbec nelámali hlavu. O to väčšie počudovanie nastalo u Mira Labudíka, keď ráno v polospánku začul zvuk padajúcich kvapiek. No keďže bolo iba osem hodín ráno, stále veril, že je to iba prehánka. O pol deviatej sa ale spustil poriadny lejak a rázom začal pochybovať o svojej účasti na spomínanej etape. Našťastie väčšina dnešných účastníkov býva v okrajových častiach mesta a tak si pre istotu zavolal s Mišom Letkom, že či aj u nich prší. Ten mu potvrdil, že u nich nieje ani náznak dažďa, čiže jednalo sa iba o lokálny dážď. A keďže štart sa nachádzal 20 kilometrov od Považskej ich smerom, tak sa vonkoncom nebolo čoho obávať. Na štart sa bolo potrebné tých spomínaných 20km presunúť vlastnými silami, no nikomu to nevadilo, pretože je to v podstate rovinatý presun a teda ideálny na rozcvičenie. Jediný, kto sa dnes na štart priviezol autom, bol Martin Marko, pretože u nich tiež pršalo.

Na štarte sa opäť neobjavilo mnoho účastníkov, hlavne tí ortodoxní bežci chýbali. Niektorí sa báli potupy, ďalší sú zasa v príprave na zahraničný pretek a nechcú meniť prípravu, no a ďalších možno odradil opätovný posun termínu, alebo počasie.

 

 

No musím povedať, že aj napriek účasti iba šiestich pretekárov sa vôbec nejednalo o nudný pretek. Na štarte sa objavil Kamil Vyhnička, ktorý sa nechal počuť, že sa mu táto varianta horskej časovky na horákoch veľmi páči a dal by jej prednosť aj pred behom zo slovenského pohára. Kamil teda dnes nemusel riešiť to, či vyhrá, ale to v akom čase vyhrá. Vyhral totiž suverénne aj v minulom ročníku a to bola podstatne lepšia konkurencia ako dnes. Tajničku o víťazovi sme mali teda rozlúštenú a zostalo už teda iba zistiť, kto z dvojice Lukáš Martinka, Miro Labudík je v súčasnej dobe lepším vrchárom. Už asi mesiac pred štartom sa totiž objavovali rôzne hecovačky medzi týmito dvoma rivalmi o to kto vyhrá. Miernu psychickú výhodu mal Miro, pretože ho Lukáš nikdy predtým neporazil a v predošlom ročníku dal Lukášovi na tejto trati minútu. Takže Lukáš bol pod tlakom, konečne zlomiť túto negatívnu štatistiku. A veru nič neponechal na náhodu a svedomito sa pripravoval na biku. Ako sám priznal, posledný mesiac prípravy najazdil na biku 600km, čo predošlé roky nenajazdil za celý rok. Na štarte ešte stáli aj bratia Letkovci, z ktorých Miro si to dnes išiel vyšlapať iba tak rekreačne a Mišo ten mal v pláne určovať ambície až počas priebehu samotnej etapy. Po štarte okamžite ostro nastúpil Miro Labudík, mal totiž čo najskôr urobiť trhák a vzdialiť sa z dohľadu Lukášovi Martinkovi. Získal by tým obrovskú psychickú výhodu, presne tak ako to vidíme aj na cyklistických pretekoch v televízii. Tam je taktiež možné vidieť, že ak má mať pretekár šancu na úspech v stúpaní, musí sa vzdialiť z dohľadu svojim prenasledovateľom. Lukáš ako by to vedel a nechcel práve toto dopustiť. Jediný kto držal s Mirom krok prvý kilometer bol Kamil a myslel si, že Miro má asi najazdené, keď to tak rozpálil. No ako náhle sa cesta poriadne zdvihla Miro začal tuhnúť a teda aj značne spomaľovať. Kamil sa teda rozlúčil a išiel v ústrety prvému miestu. Miro sa len obzrel späť, že kde je Lukáš. Lukáš mal v tej chvíli stretu zhruba nejakých dvadsať – tridsať metrov a tak Mirovi jeho zámer nevyšiel. Snažil sa teda ďalej Lukáša striasť. Napriek všetkej vynaloženej snahe sa mu to nepodarilo, ba čo viac, navštívila ho na druhom kilometri nečakaná kríza a Lukáš sa zrazu objavil po jeho boku. Na chvíľu sa za Lukáša zavesil, no keď videl ako Lukáš šľape v stoji s ľahkosťou typickou pre Contadora pochopil, že tadiaľto cesta nevedie a rozhodol sa povoliť, aby mohol opäť chytiť svoje tempo. V tom momente sa začal Lukáš vzďaľovať a behom nasledujúcich 500 metrov ho úplne stratil z dohľadu. Kto vie , kde bol v tej dobe už Kamil, no určite o minimálne ďalších 500 metrov ďalej. V tomto momente to vyzeralo, že už sú karty rozdané a do cieľa sa už nič dramatické diať nebude. No keďže Miro stále nemohol nájsť svoj stratený rytmus, tak sa začal s malou dušičkou obzerať za seba. Spočiatku tam nikoho nevidel, čo ho upokojovalo, no po obzretí na štvrtom kilometri prišla krutá realita. Zo zákruty sa zrazu vynoril modrý dres. Spočiatku si Miro myslel, že je to Martin Marko a teda sa bude opakovať ukrutný súboj z minulého roka, z ktorého vyšiel víťazne práve Martin. Miro sa ale nemal moc času obzerať, pretože bolo potrebné sa pozerať aj pred seba. Na rozbitom asfalte sa totiž ľahko dá  stratiť balanc. Až niekde na piatom kilometri, keď sa modrý dres priblížil na rozdiel zhruba 20 metrov, si Miro uvedomil, že to nieje Martin, ale Mišo. V tom momente si povedal, že to nesmie za žiadnu cenu pustiť. Bola by to hrozná hanba, keby ho Mišo, ktorý sa venuje prakticky iba behu, porazil na biku. Keď potom prišiel krátky rovinatý úsek, zaradil Miro to najťažšie, čo vedel utočiť a snažil sa Mišovi opäť pred posledným ťažkým stúpaním čo najviac vzdialiť. Mišo vedel, že v tom stúpaní bude mať poslednú šancu na Mira zaútočiť, pretože potom už do cieľa prakticky nasleduje iba krátky zjazd a Miro je v zjazdoch zo spomínaných účastníkov najrýchlejší. Posledné stúpanie teda na seba nenechalo dlho čakať a Mišo nasadil k záverečnému útoku. Dokonca tak razantne, že v jednom momente bol medzi nimi rozdiel iba nejakých 5 metrov, no zhruba 50 metrov pod Cima Coppi mu začali dochádzať sily, zatiaľ čo Miro si s vypätím všetkých síl stále držal svoju frekvenciu a pomaly sa Mišovi začal opäť vzďaľovať. Na vrchol prišiel Miro s náskokom asi 15 metrov a v tej chvíli vedel, že už to má vo vrecku. Dole to ešte pre istotu poriadne napálil a v kútiku duše čakal, že si tam v štrkovej zákrute Lukáš ustlal a, že ho možno ešte predbehne. Našťastie nič také sa nestalo a teda poradie prvých troch v cieli bolo nasledovné. Prvý Kamil v čase okolo 31 minút, druhý Lukáš so stratou cca 3 minúty, za ním Miro so stratou cca jeden a pol minúty, štvrtý Michal so stratou 15 sekúnd na Mira. Martin prišiel o nejakú minútu neskôr a nakoniec výletník Miro Letko o ďalšie tri minúty. Cieľ bol na krásnej lúke za slnečného počasia vo výške 900 m.n.m. Hore bolo na tú výšku neskutočne teplo. Teplomer na slnku ukazoval 36 stupňov. Dali sme teda ešte spoločné foto, trochu netradične vzhľadom na to teplo všetci hore bez :D a ako sa na fotke nakoniec ukázalo, tak niektorí účastníci by mohli účinkovať v reklame na super ochranný krém proti spáleniu s uv faktorom 1500 :D. Potom sme sa už všetci tešili na občerstvenie v najbližšej krčme. Teda až na Michala, ten sa totiž rozhodol, že si nedobrovoľne zopakuje výmenu prepichnutej duše. Na druhý pokus po menších technických patáliách sme sa dolu nakoniec dostali. Nemilo nás prekvapila krčmárka v poľovníckom raji, ktorý akosi zabudla, že prídeme a neotvorila krčmu. S vyplazeným jazykom sme si teda ešte museli odšlapať ďalších 5 km do Domaniže, kde už bolo všetko ako má byť a vychladené nealkoholické pivko a kofola chutili ako nikdy. Po krátkej debate sme sa vybrali domov. Miro Labudík sa ale odpojil, pretože si ešte v rámci tréningu chcel dať časovku aj domov, na rozdiel od chalanov, ktorí to už doklepali len tak lážo plážo. To by bolo asi tak všetko na dnes. Tour bude mať teraz zhruba mesiac pauzu a tak budeme mať teraz všetci viac času sa povenovať iným aktivitám počas víkendov. O to viac sa aspoň budeme tešiť na stretnutie pri nasledujúcej etape. Všetkým vám teda prajem nech vám to poriadne frčí :D