Beh na Roháč - Súľov

                                                                           (14.etapa TdP 2011)

 

   Autor: Mino,21.8.2011 

 

 

V túto krásnu, slnečnú nedeľu sa opäť zišla partia bežcov kamarátov aby si zmerali sily v ďalšej z etáp Tour de Považie, ktorá ich už po druhý krát v tejto sezóne zaviedla bežcov do nádherného prostredia Súľovských skál. Prostredia, kde je líder celkového poradia Ľuboš Kováčik doma. Čo sa týka účasti, tak opäť sa len potvrdzuje to, čo naznačil v krátkom reporte z Malého Manína Miro Letko, že sa vraciame k začiatkom a etáp sa zúčastňujú iba bežci, ktorých behanie naozaj baví. V podstate nám ani nikdy nešlo o nejakú masovú účasť. Takto aspoň naše preteky majú takú rodinnú atmosféru a všetci bežci sa navzájom veľmi dobre poznajú, pretože už spolu behajú nejaký ten rok. Preto nieje o dobrú náladu nikdy núdza. A určite aj to, spolu s krásnym prostredím, v ktorom sa jednotlivé etapy behajú, má za následok, že má každý z nás bez ohľadu na výsledok, z behu veľkú radosť.

  

 

      Dĺžka etapy:  4,4km            Prevýšenie:   Stúpanie - +490metrov , - 107metrov

 

Dnes nestála na štarte kompletná fantastická trojka, pretože Peťo Bielik vraj prežíva sklamanie z Rajeckého maratón a chce si dať od behu na nejakú dobu pokoj. Lukáš teda opäť raz mohol pomýšľať na pódium. A keby len na pódium! Ľuboš totiž prišiel s obviazaným kolenom, ktoré si vraj poranil pri futbale. Ako sa nakoniec ukázalo, nebolo to jeho súperom nič platné. Samozrejme v takomto krásnom počasí nemohli chýbať Radek a Michaela Šnevajsovci, ktorí to majú vždy na naše etapy najďalej. Otočí sa to až keď mi začneme behať v zime LC.

Na Roháč sme už bežali minulý rok a všetci sa zhodli na tom, že to bol veľmi ťažký, ale krásny beh. Ťažký ako pre koho, pretože Kamzíkovi sa podarilo presadiť, aby sme tento rok bežali na Roháč cez Súľovský hrad, čo tomuto behu pridalo asi dvojnásobok obtiažnosti.

O desiatej sa teda všetci zoradili na štarte a po prepnutí hodiniek do pohotovostného režimu bolo odštartované. Ako prvý vyrazil samozrejme Ľuboš, nasledovaný Kamilom a tretí podľa predpokladov išiel Lukáš. Za ním sa snažil držať tempo Miro Labudík a o kúsok ďalej bolo stíhacie trio Mišo Letko, Radek a Paľo Jankech, ktorý si dal mimochodom ráno rozcvičku, keď trasu PB – Súľov absolvoval na bicykli. Štartové pole uzatváral Miro Letko, ktorí je už plne koncentrovaný na najväčší závod v jeho kariére s názvom B7.

Prvých sedem minút bolo štartovné pole relatívne pohromade, pretože povrch bol zväčša hlinený a dobre bežateľný. Prvú dvojicu mal na dostrel Lukáš a Lukáša zasa videl pred sebou Miro Labudík. Za ním s menším odstupom bežala spomínaná trojica na čele s Michalom.

 

No táto idilka neďaleko pod hradom skončila a nasledovala horolezecká vložka, na  ktorú sa Kamzík tak tešil ( bodaj by nie, keď kamzíky žijú v skalnatom prostredí : ). Naopak tu sa rozplynuli všetky nádeje na dobré umiestnenie pre Mira Labudíka, ktorého by v zvieracej ríši asi najlepšie stvárnila gorila vďaka jeho proporčným rozmerom. V skalnatom teréne bolo treba poriadne vysoko dvíhať nohy do schodov, ktoré tam boli vytvorené. Tu Mirove nohy dostali co proto a zrazu začal poriadne strácať a navyše ešte pár krát zle odbočil, keď ho to ťahalo stále na výhliadky za turistami. Toho využili súperi za ním. Najskôr sa cez neho dostal Michal a zanedlho aj Radek štýlom parkúrového bežca, keď ho v jednej z technických pasáží doslova preskočil. Paľo si nechcel nechať súperov ujsť a tak išiel cez Mira tiež. Úseky okolo hradu neboli náročné iba v stúpaní ale aj v zbehoch. Dole sa totiž schádzalo taktiež po skalných schodoch, rebríkoch. Jednoznačne tu sa lámal priebeh celého preteku. Kamzík si tu urobil rozhodujúci náskok, Lukáš sa tiež odtrhol od prenasledovateľov a Mirovi sa tu rozplynul sen o tom, že by mohol dnes poraziť niekoho z trojice Paľo, Radek, Michal.

Po absolvovaní tohto náročného, krkolomného, no zato moc pekného úseku sa všetko vrátilo do starých koľají a bežci sa vrátili na časť trate, ktorá sa bežala minulý rok.

 

        

 

 

Nasledovala teda bežecká sinusoida, keď krátke zbehy striedali krátke, ale zato poriadne výživné stúpania. Hlavne to posledné na Bradu bolo asi najvýživnejšie. Tesne pod ním čakala Stanka Vyhničková aj s fotoaparátom, takže všetci veríme, že budú pekné fotky utrápených ksichtov. Neďaleko od tohto miesta sa už nachádzal cieľ dnešnej etapy. Už takmer všetci boli v cieli, samozrejme Ľuboš s prehľadom vyhral s časom 30:14 o štyri minúty pre Lukášom. A tu nastalo prekvapenie. Všetci totiž očakávali na druhom mieste Kamila, no ten sa vybral spoznávať krásy prírody na Hričovskej strane a tak jediný koho porazil bol Miro Letko, ktorý to dnes zobral veľmi zľahka, kvôli dôvodom, ktoré som spomínal v úvode. Kamil teda tri štvrtiny trate okupoval druhé miesto, no následný kiks ho oň pripravil. Napriek tomu sa riaditeľstvo Tour de Považie rozhodlo udeliť mu výnimku a vrátiť ho na druhé miesto, keďže trať nebola značená a išlo sa iba podľa turistických značiek. Keď sme už boli v cieli všetci, tak nás Kamzík ešte zobral azda na najkrajšiu výhliadku v celom Súľove a to na Roháč. Pri počasí aké vyšlo to bola fakt nádhera. Cestou späť nás Ľuboš zobral cez ďalší zo siedmich divov Súľova, cez roklinu v lese, kde sa nachádzali úžasné skalné útvary a rebríky. Vždy som si myslel, že Súľov sa točí iba okolo Súľovského hradu, no teraz už viem, že toho môže ponúknuť oveľa viac a jediné čo mu chýba k dokonalej podobnosti so slovenským rajom je iba voda. To by bolo asi tak všetko k dnešnej etape a o týždeň nás čaká ďalšia keď sa pobeží na Veľký Manín, dominantu Považskej Bystrice. Rozlúčim sa ako už býva zvykom „ Nech Vám to behá“

 

P.S. Čo by som dal teraz za týždeň dovolenky