Upršaný Vršatec 2011

Autor: Mino,30.7.2011 

 

Legendárny Vršatec napísal svoju ďalšiu kapitolu a to konkrétne už 28 – u. Jedná sa teda o jeden z najstarších behov na Slovensku. A práve jeho dlhovekosť je zárukou skvelej organizácie. Vršatec je taktiež asi najviac bežecký pretek v slovenskom pohári a všetky tieto argumenty ho radia v mojom rebríčku atraktivity behov na prvé miesto. Keďže dnes som bol natoľko zaujatý snahou nedolámať si niektorú z končatín, teda som až tak nevnímal dianie v preteku a preto budem písať tento report z môjho pohľadu a nie z pohľadu tretej osoby ako bolo zvykom. Posledné tri roky som Vršatec ešte nevynechal a vždy tu bolo krásne slnečno a teplo. No tento rok sa asi niektorý z bohov, ktorý má na starosti počasie poriadne zhúlil, pretože to čo sa deje už druhý týždeň na Slovensku, nemá s letom nič spoločné. A práve toto jesenné počasie hlásili aj na nedeľu, no aladin dával istú nádej, že by to počas preteku mohlo vydržať. Samozrejme cez noc lialo a tak som vedel, že čistý do cieľa isto neprídem. No ráno okolo ôsmej už nepršalo a tak bol aspoň dôvod na optimizmus. No akonáhle som opustil barák, tak sa znova silno rozpršalo. Cestou po diaľnici to bolo také všeliaké premenlivé, no v Pruskom opäť celkom výdatne pršalo. Išiel som teda pre štartovné číslo, no a v budove už čakala nažhavená celá equipa bežcov z Tour de Považie. Ani to tu nebudem jednotlivo menovať, pretože by to zabralo polovicu reportu. Za zmienku stojí, že sa tu opäť zišla kompletná fantastická trojka. Pár minút pred štartom dážď celkom ustal a tak som sa išiel trochu rozbehať a vyprázdniť nádrže. No keď som videl ten potôčik, ktorý sa valí po trati, tak som hneď vedel na čom som. Dnes to bude riadny Saigon, pomyslel som si. Čo ma prekvapilo, že napriek otrasnému počasiu a totálne rozbitej trati, sa na štart postavilo vyše sto bežcov a ku podivu aj bežkýň. O desiatej zaznel štartový výstrel a celé štartové pole sa vydalo zdolať rambo dráhu, ktorá na nich čakala.Zvolil som pomalší úvod, veď obiehanie tu nieje až taký problém. No nie v tomto počasí. Ideálna stopa bola iba jedna a všade okolo bolo kopec vody. Obiehanie teda pripomínalo štvorylku, keď som skákal z jedného ostrovčeka na druhý. Stálo to dosť síl, no našťastie sa mi skoro podarilo prepracovať na výhodnejšiu pozíciu, z ktorej som si už mohol ísť svoje tempo. Za mnou sa držal Paľo Jankech, ktorého som viedol asi kilometer, no potom pridal a poodskočil mi. Ja som mal dnes v pláne hlavne prísť do cieľa bez zdravotnej ujmy, predsa len mám ešte stále v živej pamäti zranenie z Javorníkov, kedy panovali podobné podmienky. Druhým hlavným cieľom bolo zdolať Lukáša Martinku ako korunného princa Tour de Považie. No Lukáš hneď od úvodu nasadil a držal si stále zhruba 40 metrový náskok. Rázom som si uvedomil, že ani na Lukáša to dnes žiaľ nebude, tak som mal v hlave aspoň posledný, no nemenej dôležitý cieľ :D, zdolať Petra Vyhničku. Nieje tomu totiž tak dávno, čo ma jeden z jeho kolegov z práce poprosil, či by som ho mohol na niektorom z behov poraziť, aby sa už konečne prestal v práci vystatovať. Tento cieľ sa zdal byť zo všetkých najreálnejší, no do poslednej chvíle som nevedel kde Peter je a tak som makal ako mula. Počas preteku chvíľu pršalo, chvíľu zasa nie, všade bolo neskutočné množstvo blata a vody, bolo potrebné dávať veľký pozor na to kam stúpate, pretože každý chybní krok stál veľa zbytočne vydanej energie navyše.

 

 

         Foto: Stanka Vyhničková ( technika zapožičaná od Michaeli Šnevajsovej)

 

 Ako by nestačilo to blato, tak ešte človek, ktorý viedol celé štartové pole na trati zle odbočil  a všetci sme museli hľadať cestu cez hustý porast a rozbitú lúku. No nakoniec sme sa dostali na správnu cestu a mohli sa opäť sústrediť. Keďže to absolvovali všetci, tak sa nikto nemohol sťažovať. Tento rok zjavne kvôli rozmočenej trati organizátor trochu pozmenil trať. Zatiaľ čo v horúčavách sa behá väčšinou v lesnatých častiach, dnes to bolo vedené predovšetkým po lúkach, čo trochu uľahčovalo komplikovanú situáciu. No od piateho kilometra už bolo všetko po starom a tak sme sa vrátili opäť do lesa. Tam mali nevýhodu vysoký bežci, pretože konáre stromov viseli dosť nízko a bolo potrebné sa pomerne dosť často zohýbať. Práve v týchto pasážach ma dobehla najlepšia žena dnešného preteku. Mimochodom vraj matka šiestich detí. Na každom preteku mám cieľ aby ma neobehla žiadna žena. Kopol som teda do vrtule a snažil sa jej újsť. Popri tom som čvachol do bahenného močiara, kde mi takmer zostali tenisky. V tomto mieste som si neodpustil dve neslušné slová, no ostáva len dúfať, že ich dáma nepočula :D. Stále sa ma držala ako kliešť. Na asfaltovom úseku do obce Vršatec začalo dosť silno fúkať do chrbta. Tak som napol plachty a snažil sa pred záverečným ťažkým úsekom trochu oddýchnuť. Záver trate je mimoriadne ťažký aj za sucha, no dnes to bolo umenie doslova vykráčať. Záverečná asfaltka už bola doslova vykúpením z pekla. Totálne premočený a špinavý som rád, že to mám za sebou. Podmienky na trati, ako aj jej zmena zapríčinili, že som zaostal za svojim osobákom na tejto trati o 4 minúty. Potešiteľné ale bolo, že dvaja z fantastickej trojky sa umiestnili na prvých dvoch miestach. Ľubo Kováčik vyhral a Kamil s malým odstupom za ním. Bežci Tour de Považie tento pretek doslova ovládli. Sám som veľmi zvedavý na výsledky a aj tabuľka Tour de Považie bude poriadne nabitá, veď sa tu ukázali takmer všetci. V cieli sa vytvorila veľká šóra na tečúcu vodu pre umytie. To ja a Miro Letko sme to poňali svojsky a na tento účel sme využili najbližšiu kaluž. Dali sme už tradičný posúch, ionťák a navzájom pokecali. Vďaka počasiu sa uskutočnila tombola skôr ako býva zvykom a prekvapivo ma vylosovali, takže som si okrem nezabudnuteľného zážitku odniesol aj nejaký ten suvenír. Na vyhlasovanie sme už nečakali, pretože hore bola predsa len zima. To by bolo asi tak v skratke k dnešku. Zhruba o dva týždne sa opäť stretneme kúsok od Manínskej keď si zmeriame sily v behu na Malý Manín. Do tej doby Vám želám aspoň zopár letných dní.